„Je mi to ľúto, pán Ondráčik, ale nemám veľmi dobré správy. Choroba vašej matky sa nezlepšuje, práve naopak. Degeneratívne zmeny na mozgu nezvratne postupujú a …“
„Veď som vám to hovoril, pán doktor. Už takmer dva mesiace ma vôbec nespoznáva. A najhoršie je, že má naďalej utkvelú predstavu, že som otec. Myslím môj otec.“
„No to je pre tento typ ochorenia dosť symptomatické, ale myslím si, že pri vhodnej medikamentóznej liečbe, by snáď bolo možné….“
„Akej liečbe? Viete jej dať tabletky, aby sa so mnou v kuse nehádala a nevyčítala mi, že si neplním manželské povinnosti?! Há?“
Marcel Ondráčik mimovoľne zvýšil na MUDr. Lovického hlas.
Mal už tých lekárskych kecov plné zuby! Že vraj medikamentózna liečba! Pchá! Jediný jej výsledok bol, že po tabletkách bola matka pár hodín kľudná. Potom sa to všetko začalo odznova : „Ty ma už neľúbiš ,… máš určite inú … ty kurevník…!“
A navyše po nich pribrala takmer dvadsať kíl, takže jej musel kupovať nielen nové šaty ale dokonca aj pančušky a spodné prádlo. A to všetko z mizerného matkinho dôchodku a z jeho opatrovateľského príspevku!
„Ukľudnite sa prosím! Ja vás plne chápem…“
„Ále prosím vás, pán doktor! Čo vy už len môžete chápať! Vám matka nelezie do izby s krikom, prečo nespíte s ňou v spálni ako poriadny manžel! Nenúti vás obliekať sa do šiat po otcovi a nevolá vás do kúpelky, aby ste jej umyli chrbát!“
„Ja viem, ja viem, je to určite pre vás obťažujúce, ale v jej veku a v súvislosti s jej ochorením je to celkom bežné. Uvedomte si, blíži sa pomaly ku klimaktériu…“
„K čomu sa blíži?“
„No má o pár rokov päťdesiat a blíži sa k prechodu. A vtedy občas blbnú aj zdravé ženy.“
„No ale čo mám robiť, pán doktor? Veď o chvíľu z toho preskočí aj mne…“
Psychiater MUDr. Lovický sa na chvíľu zamyslel a skúmavo sa zahľadel na nízkeho tridsiatnika, sediaceho pred ním so skrúšeným výrazom v tvári.
„No najlepšie by bolo, keby sa vám podarilo nájsť niekoho, kto by …. no viete …. ako to najlepšie povedať… mal s vašou matkou občasný styk.“
„S mojou matkou?! Styk?! Videli ste ako vyzerá moja matka, pán doktor? Nemal by som to hovoriť, veď je to moja matka, ale keby hľadali na natáčanie rozprávky bosorku, tak mamu berú všetkými desiatimi! Kto by už len, preboha, s ňou…?
„No ja nemyslím nejaký stálejší vzťah. Chápem, že vaša pani matka v jej veku a pri jej, nazvime to neobvyklej vizáži, by asi ťažko prilákala nejakého muža. Mal som na mysli skôr nejakú občasnú platenú službu, alebo také niečo…“
„To jej ako mám zaplatiť gigola? A nepoviete mi z čoho?
Marcel Ondráčik vyvalil na lekára oči, či to, čo hovorí myslí vážne. Kde by už on zobral peniaze na nejakého chlapa, čo by posúložil jeho matku? Lekár sa však tváril komisne vážne.
„Chápem, chápem. Bolo by to pre vás po finančnej stránke asi zložité. Hm. Ale je tu ešte jedna možnosť. Nemá vaša pani matka doma nejaké erotické pomôcky? Alebo inak povedané – nemáte vedomosť, či sa občas neukája aj sama?“
„Ja …. neviem …. asi nie. Teda tie pomôcky myslím, to by som vedel. Máme malý byt, tam nič neukryjete. A či si to robí sama? Ja ju predsa nešmírujem, veď nie som úchyl. Ale asi nie, keď je v kuse taká nervózna, si myslím. Prečo sa pýtate?
„Pretože ak vaša matka nemasturbuje, pán Ondráčik, sexuálna frustrácia v nej môže ešte viac potencovať nárast agresivity a ten veľmi zle vplýva na priebeh jej ochorenia…“
„No a čo to má spoločné so mnou?!“
Lekár si pomalým pohybom zložil okuliare a prstom a ukazovákom si pomasíroval koreň nosa. Potom si okuliare opäť nasadil a premeral si cez ne muža pred sebou.
„No ak by ste ju napríklad, čisto teoreticky, naučili nejaké vhodné techniky, napríklad za pomoci erotických pomôcok, alebo tak nejako, tak aj samotné dráždenie erotogénnych zón by prinieslo vašej matke nespornú úľavu. A to ani nehovorím o možnom vplyve na výrazné spomalenie postupu jej ochorenia….“
„Čo ste sa zbláznili?! To na čo ma tu nahovárate??? Veď skončím v kriminále! A kto sa bude o mamu starať?! A vy tiež, že ma na takéto zvrhlosti nahovárate!!!“
„Ale no tak! Posaďte sa a vypočujte ma do konca! Nenahováram vás na nič trestné, predsa! Trestný je len pohlavný styk medzi príbuznými a nie to, že jej pomôžete pohlavne sa ukájať! Ale ako chcete, predpíšem vašej matke silnejšie lieky a predĺžim tak dobu, po ktorú bude utlmená.
A o dva mesiace s ňou príďte na kontrolu. Ak by sa stav výraznejšie zhoršil, môžete prísť aj skôr. Ale berte na vedomie, že o rok dva ju už nezvládnete a budeme ju musieť umiestniť do ústavu.“
Marcel Ondráčik odchádzal z ambulancie nasratý do nepríčetna s receptom v ruke. Ten lekár je asi jebnutý! Kupovať matke erotické pomôcky! A rovno ju aj s nimi učiť zaobchádzať! No iste! Kokot študovaný!
Zmienka o ústave ho však riadne vystrašila. Je to predsa len jeho matka a má ju rád, aj keď je chorá! Prečo by mala ísť do ústavu? Veď keď sa o ňu dokázal postarať desať rokov, dokáže to aj ďalej! Navyše si nevedel predstaviť, že by prišiel o opatrovateľský príspevok. Kto by ho v dnešnej dobe zamestnal? Veď má len priemyslovku s maturitou. A to je dosť málo….
„Kde si zase bol tak dlho? Za nejakou kurvou, čo? Kde si sa bol zase kurviť? Odpovedz! Takto sa správa poriadny manžel???“
Antónia Ondráčiková, odetá v obnosenom kvietkovanom župane, strapatá, doširoka rozkročená, stála s rukami v bok uprostred synovej izby a výrazom tváre pripomínala starovekú fúriu. On len pokorne sedel na stoličke a snažil sa ju zbytočne nedráždiť.
„Bol som u lekára, predpísal ti nejaké vitamíny….“
„Seriem na tvoje vitamíny! Ty si daj predpísať lieky, aby si bol konečne ako chlap!“
Z ničoho nič sa prestala tváriť nasrato, sadla si na stoličku a usedavo sa rozplakala. Marcel už vedel, že teraz je tá správna chvíľa. Napustil rýchlo pohár vody a podal jej ho aj s tabletkou. Mechanicky ju od neho vzala, hodila ju do seba a zapila pár glgmi tekutiny. Syn ju starostlivo pohladil po vlasoch a počkal pri nej, kým liek zaberie.
O pol hodinu už pokojne sedela pred blikajúcou obrazovkou televízora a neprítomne sa dívala na x-tý diel brazílskej telenovely. A jej syn sa vo vedľajšej izbe díval do žiariacej obrazovky obstarožného počítača a prehľadával stránky s názvom – erotické pomôcky.
